Jedno jarné nedeľné popoludnie sme sa s mojimi chlapcami rozhodli vyzbierať odpadky z lesa neďaleko miesta, ktoré sme si s mojim synom vybrali za nový domov. Výsledok tohto popoludnia ma nemilo prekvapil. Vlastne nie prekvapil, ako skôr šokoval. Je to vhodnejšie slovo, ktoré trefne vystihuje môj emočný stav. Z tohto dôvodu mám potrebu sa z mojej strany podeliť o tieto dojmy. 
Päť plných odpadkových vriec vytriedeného odpadu sa nám podarilo vyzbierať – veľké množstvo plastového odpadu, kovov a sklených fliaš. No nie je to zďaleka všetko, čo sa nám do vlečky, zapojenej do nášho malotraktora, podarilo naložiť. Postupne nám do vozíka pribudla stará hrdzavá vanička na kúpanie, rôzne kovové rúry, vedrá, kanistre, staré topánky, káble, dvierka z chladničky, elektromotor z nejakého chladiaceho zariadenia a napokon dve veľké pneumatiky z traktora a nákladného vozidla.
Za necelé tri hodiny zberu dvoch dospelých ľudí a malého chlapca sa nám podarila zaplniť odpadkami preplnená vlečka. Pýtam sa nahlas, je toto vôbec možné?! Zvieratá to určite nemohli spraviť. Je to taký veľký problém naučiť sa separovať odpad a dať si námahu väčší, prípadne nebezpečný odpad zaviesť na miesta na to určené?
Veď už od malička neučíme, či nevedieme vlastné deti k tomu, že smeti nepatria na zem, do voľnej prírody, ale do smetnej nádoby a mali by byť vytriedené? Ako je potom možné, že sa nám podarilo v toto popoludnie odľahčiť prírodu o takéto množstvo nežiaduceho materiálu, ktoré ju aj nevýslovne špatia a v konečnom dôsledku jej aj škodia?
Nesprávame sa tak doma, vo vlastných dvoroch, pred našimi domami, tak prečo potom nachádzame odpadky na miestach, kde je to už nie „naše“? Prosím, nečiňme tak! Príroda okolo nás je totiž aj našim domovom a našou budúcnosťou. Slová „príroda bez nás prežije, my bez nej nie“ – nesú v sebe hlbokú pravdu.
MĎ