Koncepcia zvrátenia dlhodobo nepriaznivého stavu vôd v ChVO Strážovské vrchy

Pravdepodobne sme po Rakúskej republike čo to do počtu obyvateľov na kilometer štvorcový malým Kuvajtom. Nie na ropu, ale na vodu. Chránená vodohospodárska oblasť (ChVO) Strážovské vrchy je jednou z dvanástich ChVO v SR s presne stanovenými pásmami hygienickej ochrany (PHO) vodných zdrojov. Táto oblasť so svojimi šiestimi vodnými zdrojmi skrze Ponitriansky skupinový vodovod (PnSV), v dĺžke zhruba sto dvadsať kilometrov, zásobuje pitnou vodou okresné mestá Bánovce n/B, Partizánske, Topoľčany a severnú časť mesta Nitra. To predstavuje približne stopäťdesiat tisíc konzumentov pitnej vody.

Zjednodušene povedané, činnosť a život ľudí v bebravskej doline, o počte približne tisíc sedemsto obyvateľov bez započítania návštevníkov, ovplyvňuje do rozličnej miery náklady súvisiace so zabezpečením adekvátneho množstva pitnej vody pre tieto mestá.

Pravidlá hry v tejto ChVO stanovuje plán lesného a vodného hospodárenia z 9. marca roku 1989 s evidenčným číslom 4/998/1988-8. Text svojim znením nezodpovedá potrebám 21. storočia a výrazne sťažuje prehľadnosť a vymožiteľnosť práva a dodržiavania povinností správcom vodných tokov, lúk, lesov, poľnohospodárskej pôdy, samospráv, obyvateľov, návštevníkov alebo podnikateľského prostredia. Potreba ochrany prírody a systematických opatrení na kompenzáciu obmedzení na právach jednotlivých inštitúcií a záujmov subjektov pôsobiacich v PHO vodných zdrojov je viac nevyhnutnou ako v minulosti. Nanešťastie neexistuje ani adekvátny záchranný balík na zmierňovanie dopadov zmeny klímy na kvalitu a kvantitu vody v tejto oblasti. Vyžadovalo by si to detailnejšiu analýzu predmetného PLVH so začatím odbornej diskusie za účelom jeho revízie.

Systém dodávok pitnej vody je postavený na piatich pramenných záchytkách v krasovo-puklinovom kolektore horninového podložia v prevažujúcich vápencoch. Ten si zjednodušene môžeme predstaviť ako hubku na riad, alebo syr ementál. Cez tisícky puklín, škár, kapsúľ a iných geologických útvarov rozličnej veľkostí ako sú škrapy, či závrty, vytvárajú ucelený systém jedinečného a veľmi zraniteľného hydrogeologického prostredia. Ich špecifickým sprievodným javom je pomerne rýchla spojitosť medzi povrchovou zrážkovou činnosťou a kvalitou prefiltrovanej vody skrze horninu. Reakčný čas prejavujúci sa na rýchlosti prietoku a čírosti vody sa pohybuje od dvoch do dvadsať štyri hodín. Zhruba za ďalších dvadsať štyri hodín je voda dopravená ku konečnému spotrebiteľovi. V prípade výkyvov dodávaného objemu vodu skrze pramenné záchytky sa do činnosti spúšťa intervenčný vodný zdroj (IVZ) v k. ú. obce Timoradza. Ten pozostáva z ôsmych hlbinných studní vyvŕtaných na nive rieky Bebrava a mal by sa spúšťať nárazovo a len v prípade poklesov dodávok pitnej vody.

Na pozadí súčasných spoločenských, ekonomických, politických a hlavne environmentálnych dlhodobo pôsobiacich zmien došlo k stavu, že IVZ postupne prechádza zo svojej intervenčnej funkcie do pozície stáleho výkonu, ktorý počas leta dosahuje takmer tretinový permanentný výkon. Studne v rodinných domoch v hornej časti bebravskej doliny disponujú  v tomto období s nízkym, ak vôbec nejakým, stavom vodnej hladiny. Mieru závislosti medzi činnosťou IVZ a hladinou vody v studniach vo vyššie položených miestach nepoznáme.

Väčšina domácnosti v bebravskej doline nie je napojená na verejnú kanalizáciu a ani v dohľadnej dobe nebude, keďže sa tak nestalo za ostatných päťdesiat rokov, čo je v prevádzke PnSV. Budovať vlastný autonómny vodovod pre obce mimo existujúcich pár dedinských vodovodov z finančných a bezpečnostných dôvodov prirodzené nepripadá v úvahu. Do dnešného dňa nemáme presné čísla o počte žúmp, trativodov, septikov, vyvezených nákladných áut obsahujúcim odpad zo žúmp a septikov. Bežným stereotypom je používanie kalových čerpadiel a vylievanie týchto typov vôd na voľné priestranstvo alebo používanie trativodov.

Vymáhanie dodržiavanie pravidiel hry samosprávou, či štátnymi inštitúciami nie je väčšinou témou dňa z pochopiteľných dôvodov. Nie je kapacita a neraz ani reálny záujem tak činiť. V neposlednom rade viacero domácností z existenčných dôvodov si ani nemôže dovoliť navýšenie nákladov za legálne spracovanie tohto druhu odpadu. Problematickým sa javí aj absencia informovania a vzdelávania obyvateľov, chatárov a chalupárov, aby z pohľadu nedostatku vody v exponovanom čase, nezalievali svoje trávniky, nenapúšťali bazény a na polievanie svojich záhrad používali zachytenú zrážkovú  vodu.

Opätovne by som rád zdôraznil, že od momentu nadobudnutia právoplatnosti PLVH č. 4/998/1988-8 neboli obyvatelia žijúci v ChVO žiadnym spôsobom kompenzovaní a ani motivovaní, aby tak činili trvalo-udržateľným spôsobom. Nehovoriac o tom, že väčšina okolitých lesov je hospodárskeho určenia. Z toho náležia obciam, v ktorých katastroch sa tento druh lesa nachádza, nemalé finančné prostriedky do ich obmedzených a našponovaných rozpočtov. V prípade preklasifikovania na lesy osobitného určenia absentuje balík dostupných finančných zdrojov. Vďaka za tých pár správcov lesa, čo aj osobne poznám, že sa správajú zodpovedne a s citlivým spôsobom pristupujú k ťažbe dreva v doline.

Otázka, ktorá tak dlhodobo visí vo vzduchu je, ako zvrátiť tento nepriaznivý stav. Existuje opodstatnené riziko, ktoré som predstavil v analýze vypracovanej pre správne konanie projektu Šípkov – polder na toku Bebrava, že problém s vodou môže byť ešte vypuklejší ako v súčasnosti. Priblížil som tri možné varianty vývoja od pravdepodobne reálneho až po ten najmenej predpokladateľný. Domnievam sa, že úlohou štátu ako takého je, zjednodušene povedané, aby sa pripravoval na najhoršie možné scenáre vývoja dúfajúc, že tieto nikdy nenastanú.

Prvý variant hovorí o narastajúcom počte studní s klesajúcou hladinou vody, častejším vysychaním, predlžovaním počtu dní s nedostatkom vody až po ich postupné vysychanie. Druhý variant hovorí o náraste počtu kritických dní, kedy nebude možné zabezpečiť dovtedajšie objemy pitnej vody dodávanej odberateľom PnSV. Tretí a krajný variant hovorí o riziku kolapsu systému dodávok vody tak, ako bol naprojektovaný s potrebou uvažovania tzv. reverzného toku pitnej vody zo Žitného ostrova.

Z uvedeného vyplýva, že požiadavka na koncepciu zvrátenia dlhodobo nepriaznivého stavu vôd v ChVO Strážovské vrchy je viac ako aktuálnou. Koncepcia by mala pozostávať zo štyroch systematických a vzájomne prepojených nástrojov. Zjednodušene povedané odtok zrážkovej vody treba spomaliť, zadržať čo najdlhšie, zaistiť bezpečnosť a dať tomu systém.

V prvej, spomaľovacej fáze, je potrebné vo vrchných častiach pohoria (z pohľadu nadmorskej výšky) v bebravskej doline spomaliť odtok zrážok a topiaceho sa snehu – napríklad skrze zdrže, hate, či lesné poldre. V druhej, zdržovacej fáze, v stredných častiach doliny, vybudovať stavidlá a revitalizovať mokrade. Účelom stavidiel alebo obdobných technických zariadení je zadržanú vodu pustiť do nižších častí doliny hlavne počas suchých letných dní alebo po predchádzajúcom vypustení zachytiť očakávané prívalové zrážky. Úlohou zrevitalizovateľných mokradí je prírode blízkym spôsobom „prebytkovú“ vodu z prvej a druhej fázy nechať vsiaknuť do zeme. V tretej, zabezpečovacej fáze, by bolo potrebné naprojektovať systém viacerých protipovodňových opatrení, ktoré by doplňovali alebo minimalizovali nedostatky vyplývajúce z limitov prvých dvoch fáz na úseku bezpečnosti ochrany zdravia a majetku ľudí.

Mali by sme mať na zreteli, že v spravovaní štátu sú vo večnom spore odlišné potreby vyplývajúce z ochrany majetku a zdravia obyvateľstva na jednej strane a ochrany životného prostredia. V prípade ChVO musí byť jednoznačne uprednostnený tento druhý záujem štátu.

Posledná, systematická fáza, by mala spočívať v potrebe vybudovať regionálnu inštitúciu s celoslovenským pôsobením, ktorá by v sebe sústreďovala tri dôležité funkcie na trvalo-udržateľné zabezpečenie funkčnosti tohto systému.

Prvou by bola vzdelávacia, či osvetová činnosť skrze Múzeum vody na Podhorí. Múzeum by poskytovalo činnosť v rozličných moduloch určených pre najrozličnejšie publikum ako sú kľúčoví aktéri v ostatných ChVO v Slovenskej republike, základné, stredné a vysoké školstvo a v neposlednom rade široká laická verejnosť.

Druhou by bol, zjednodušené povedané, prenesený výkon štátnej správy na úseku ochrany prírody s dôrazom na vodu, niečo na spôsob amerických rančerov v národných parkoch.

Treťou funkciou by bolo minimalizovanie režijných nákladov na chod tejto koncepcie v dvoch podobách. V prvej regulovaným spôsobom zabezpečiť pre týchto ľudí ubytovanie, stravu a zrelaxovanie. V druhej zabezpečiť prácu pre obyvateľov z regiónu. Najlacnejšou ochranou životného prostredia, vlastného majetku a zdravia je, keď do spustnutých chalúp, chát a domov sa prinavráti život. Človek, ktorý žije a pracuje v regióne, bude mať skôr viac času zveľaďovať svoje bezprostredné okolie ako osoby, ktoré v doline pobudnú krátkodobo a len dočasne.

V prípade záujmu a alokovania primeraných finančných prostriedkov, sme s ľuďmi, ktorým je táto myšlienka blízka a životaschopná, ochotný koncepciu detailnejšie rozpracovať.

S úctou iniciátor koncepcie,

Mgr. Pavol Ďuriš