Dlhé roky mi vŕtalo hlavou, ako mohli takpovediac z večera do rána zmiznúť celé civilizácie. O kolapsoch, transformáciách spoločností na pozadí klimatických zmien už bolo napísaných veľa strán. Aj napriek tomu sa zdá, že to zatiaľ nikam nevedie. Potreba zásadnej spoločenskej a hodnotovej zmeny v našich životoch je v nedohľadne…
Preto sú pre mňa sú veľkým vzorom príbehy Andreja Baráta zamerané na životné prostredie, vzťah človeka k prírode a hľadanie predovšetkým toho pozitívneho v nich. Taktiež veľa nádeje mi dodala aj séria verejných besied, ktoré sme s Andrejom realizovali v regióne Hornej Nitry. Trefne sme ich nazvali „Strácame vodu, nie o nápady!“.
Na počiatku bol nevinne znejúci ☺ rozhovor pri obede a pohári piva, z ktorého vzišiel nápad spojiť regionálne znalosti v oblasti pitnej vody a diania v chránenej vodohospodárskej oblasti Strážovské vrchy a Andrejov krásny náhľad novinára do témy prírody, či klimatických zmien. Zamerali sme sa na mestá Bánovce n/B, Partizánske, Topoľčany a čiastočne aj mesto Nitra, ktoré sú existenčne závislé od Ponitrianskeho skupinového vodovodu privádzajúceho vodu z úbočia Strážovských vrchov pre zhruba stodvadsať tisíc ľudí. Každé z verejných vystúpení prinieslo veľa podnetnej spätnej väzby a inšpirovalo k sprievodným aktivitám nezávislých od nás dvoch .
Prvá z besied sa konala na jar tohto roka v kultúrnom činorodom priestore Ži:Va v Bánovciach n/B. Spojili sa tri občianske združenia – K Prameňom Bebravy, Ži:Va a Pre Bánovce. Ich spoluprácou vznikla nielen táto beseda, ale aj zrealizované stretnutia venujúce sa téme regeneratívneho poľnohospodárstva, života v prameňoch a na lúkach. V rámci formátu Bánovská kaviareň, pod samostatnou hlavičkou OZ Pre Bánovce, sme sa rozprávali s klimatológom. Na jeseň sa dotkneme aj témy živých riek. Všade plno života a nádeje. Poznatkom z Bánoviec je, že existuje veľká priepasť medzi tým, čo vieme, čo Nechceme, čo máme a čo napokon urobíme. Dobieha nás skutočnosť, že klimatická, spoločenská a technologická zmena prebiehajú rýchlejšie, než sa na ňu dokážeme biologicky prispôsobiť.
Začiatkom leta sme túto tému priniesli do mesta Partizánske. Účasť bola nízka, pravdepodobne ako dôsledok realizovaných sprievodných aktivít z predošlých dní v meste. Stretnutie sa konalo, snáď sa to nikoho nedotkne, ako pomyselná čerešnička na torte, keďže išlo o poslednú aktivitu zo série podujatí, ktoré v Partizánskom organizovali šikovní a aktívni ľudia v rámci projektu EkoPark a Víkendu otvorených parkov a záhrad. Z Partizánskeho sme si odniesli poznanie, že sa vyplatí tému, s ktorou prichádzame pred verejnosť, previazať aspoň čiastočne s miestnymi podmienkami pre lepšie stotožnenie sa účastníkov stretnutia. Pravdepodobným výstupom bude naša účasť na regionálnom viacdňovom festivale Festdobre na Duchonke, kde by sme tému priniesli pre mesto Topoľčany.
Konali sme týmto spôsobom preto, aby sme sa nečinne neprizerali tomu, ako bremeno dôsledkov klimatickej, spoločenskej a technologickej zmeny presúvame na plecia našich detí. To, čo sa črtalo ako spontánny nápad na pozadí nadšenia z dobrovoľníctva a občianskeho aktivizmu, naráža na svoje limity. Ide o absenciu systematickej podpory zo strany štátu a širokej laickej verejnosti, či chýbajúceho primeraného finančného zaistenia týchto aktivít. Obaja s Andrejom máme svoje rodiny, či pracovné aktivity, ktoré nám platia účty. Skôr či neskôr narazíme na to jediné a povieme si – stačilo a ďakujeme.
Svet a príroda okolo nás je komplexným, vzájomne poprepletaným a so všetkým súvisiacim organickým celkom. Neustále si ako ľudia hľadáme pomyselné skratky a rýchle riešenia (nielen) problémov. Dláždime si cestu niekam, kde nebude už návratu. Až dnes po týchto skúsenostiach plnohodnotne chápem významu slov „kde je voda, tam je život.“
PS: máme celkom úspešnú občiansku iniciatívu My sme les, ale nemáme ešte My sme voda. Rukavička bola hodená.
PĎ