Keď som sa pred mnohými rokmi zamýšľal nad tým, čo je dominantou miesta, kde som sa rozhodol usadiť a odkiaľ pochádzajú moji predkovia, nikdy by mi nenapadlo, že sa dostanem až tak ďaleko. Napríklad k nasledovnému príbehu.
Nosným prvkom, ktorý spája, ale zároveň rozdeľuje nielen túto našu Bebravskú dolinu, je vo svojej podstate voda. K tejto téme som sa dostal ako slepé kura k zrnu. Vďaka svojmu vzdelaniu som sa k nej postavil zodpovedne a výsledok dnes poznáme pod názvom náučný chodník K prameňom Bebravy. Kľúčom k pomyselnému úspechu a získaniu spoľahlivých informácií boli rozsiahle, desaťročiami podporené skúsenosti mesta Viedeň a ich unikátny systém dodávok pitnej vody. Postupne si vybudovali dve vetvy nadradenej vodárenskej sústavy diaľkovodov, ktoré zásobujú metropolu Rakúska mimoriadne kvalitnou pitnou vodou zo Štajerských a Dolnorakúskych Álp. Osudy viac ako dvoch miliónov obyvateľov ležia v rukách skúseného tímu ľudí 31. viedenského odboru, ktorých práca sa zakladá na 150-tich rokoch fungovania tohto systému.
Preto keď som pred koronou dostal telefonát od Danky Tomašíkovej, členky športového klubu Prameň Kováčová, konkrétne ich turistickej časti, že by mali záujem navštíviť náučný chodník K prameňom Bebravy, ani chvíľu som neváhal.
To, čo z toho vzišlo, ste už mali možnosť čítať či vidieť. Boli to nezabudnuteľné okamihy. Intenzívny záujem ľudí v jeseni života, ktorí mali chuť počúvať a hlavne sa pýtať, vo mne zanechal silný dojem. Práca našich dobrovoľníkov a členov OZ-ka padla na úrodnú pôdu.
V rámci tejto ich návštevy som dal klubu ponuku, že keď sa raz rozhodnú, budem ich rád sprevádzať za tajomstvami vody, ktoré som objavil v Rakúsku a ktoré sa stali inšpiráciou pre náš náučný chodník. Pretieklo však veľa zrážok, odtieklo mnoho vody diaľkovodom, kým nastal deň „D“.
Už ani presne neviem kedy ma telefonicky oslovil predseda tohto klubu pán Volko, či by som sa dal nahovoriť a spravil im sprievodcu do Rakúska za vodou. V zásade som mal už dlho pripravený kompletný scenár takéhoto zájazdu a bol som ochotný ho pánovi Volkovi postúpiť. On však trval na pridanej hodnote: moja prítomnosť môže zlepšiť kvalitu zážitku pre ich športový klub.
Pán Volko to má zjavne v oku a so svojimi dlhoročnými manažérskymi skúsenosťami ma o tom dodatočne viac ako presvedčil. Najprv sme si dali „oťukávku“, pri pohári orosenej plzničky vo Zvolene sme predebatovali, čo všetko by nás malo čakať, s čím bude potrebné sa vysporiadať a rozdelili sme si úlohy. Ich súčasťou bola požiadavka na absolvovanie takzvanej jednodňovky, kedy sme si priamo v teréne prešli celú logistiku od ubytovania, stravovania, miest so zážitkami a snažili sme sa odhaliť prípadné muchy, ktoré by nás mohli nemilo prekvapiť počas našej štvordňovej púte za rakúskou vodou. Bol to veru náročný deň. Vstávali sme skoro ráno a ešte v ten deň sme sa v neskorých nočných hodinách vracali domov po necelej tisícke najazdených kilometrov.
Záujem o výlet bol vysoký a muselo dôjsť k selekcii, keďže počet miest bol limitovaný na tridsaťštyri osôb, čo zodpovedá počtu miest na spanie v horskom penzióne, kde sme mali základňu. To však napokon neodradilo niektorých záujemcov, ktorí sa rozhodli spať v stane :-).
Prvý deň autobus vyrazil zavčas rána z Banskej Bystrice so zastávkami v Kováčovej a vo Zvolene. Stretli sme sa vo Vlčkovciach na točni autobusov, kde som nechal auto a naložil batožinu. Jej súčasťou a pridanou hodnotou bol aj výčap a tridsaťlitrový sud piva, keďže som technológom výroby piva v malom rodinnom pivovare.
Prvá významnejšia zastávka bola v Mariazelli, najznámejšom rakúskom mariánskom pútnickom mieste. Na mieste, kde sa stretáva modlitba, nádej, zmierenie, pokora a odpustenie so zázrakmi, ktoré naša spoločnosť v súčasnosti potrebuje viac ako soľ a pitná voda ani nehovoriac.
Poobede sme sa presunuli k najvýdatnejšiemu krasovo-puklinovému alpskému prameňu v našich zemepisných šírkach, ktorý sa nachádza na úpätí Hochschwabského masívu v Štajerských Alpách, Kläfferquelle. Návšteve predchádzala krátka fotoprestávka na úseku miestnej cesty Hoschwablick s krásnymi výhľadmi, prehliadky historickej a funkčnej priehrady na rieke Salza a napokon nádhernej alpskej lagúny Brunnsee.
Útrobami prameňa nás sprevádzal riaditeľ II. vetvy viedenského diaľkovodu so správnym sídlom vo Wildalpene, pán Christoph Riegler. Voda bola síce na najnižšom stave po horúcom lete, ledva štyritisíc litrov za sekundu, pričom do mesta Viedeň od neho tečie zhruba tisícdvesto litrov za sekundu. Zažil som tu návštevy, kedy prietok vody presahoval desaťtisíc litrov za sekundu a aj okamih, keď sa už ani nedal zmerať a boli sme na teoretickej hodnote nad dvadsaťtisíc litrov za sekundu.
Potom nám už len ostalo ubytovať sa v Blacksheeps hosteli, navečerať sa a socializovať sa pri pohári dobrého remeselného piva. Krásny prvý deň zakončil svojou milou návštevou pán Riegler, ktorý s radosťou prijal naše pozvanie.
Rána bývajú ťažké. Nielen pre aktívnych turistov vo veku šesťdesiat plus, ale aj pre mladšie ročníky, ktoré sa tu vyskytli. Minimálne mne samotnému bola táto partia ľudí naozaj inšpiráciou, že aj vo vyššom veku sa dá žiť, nielen prežívať.
Druhý deň bol nesmierne náročný, ale to sa účastníci zájazdu dozvedeli až z reči vlastných tiel večer a asi najviac v nedeľu poobede, keď sme cestovali domov. Bezmála šesť a pol hodiny s prestávkami som tlmočil z angličtiny do slovenčiny počas výkladu, ktorý bol na daný deň pripravený v Múzeu horskej vody vo Wildalpene pánom Rieglerom.
Ráno sme v malej kinosále dostali komplexnú prezentáciu o problematike dodávok pitnej vody pre mesto Viedeň. Nasledovalo krátke video určené pre širokú laickú verejnosť venované téme vody. Pre pracovnú vyťaženosť pána riaditeľa sme sa po videu presunuli krátkou, trištvrte hodiny trvajúcou prechádzkou do oblasti Siebensee, kde sa kedysi nachádzalo sedem alpských ľadovcových jazier. Šesť z nich pred stodvadsiatimi rokmi využili pre vodárenské účely. Potom sme sa vrátili naspäť do múzea, kde sme si prešli celú expozíciu v bývalom opátskom panstve. Poobedie patrilo už len alpskej horskej saune, večeri a pre každého z nás obľúbenej socializácii.
Sobotu sme vyhradili predovšetkým našim nohám, nie darmo ide o športový oddiel turistov 🙂 V Palfau mali turisti možnosť absolvovať poldenný prechod kaňonom k vysokohorskej jaskyni s krasovým sifónom, známym ako Wasserlochklamm Palfau. Malá časť menej zdatných turistov, teda dvoch, obaja po úrazoch, ale už viac-menej v poriadku, sme sa medzičasom presunuli do múzea v prírode Mendlingtal, ktoré je venované rakúskej histórii zvážania dreva z hôr vodou a tomu, ako vodu dokázal človek spútať, aby mu prostredníctvom mlyna dodávala múku, prostredníctvom píly stavebné a stolárske rezivo, ale aj veľa iného.
Poobede sme sa autobusom vyštverali do horského lyžiarskeho strediska Hochkar, kde sa niektorí z nás vyviezli a iní pešo prešli na miestnu horskú chatu, odkiaľ sa dala robiť krátka hrebeňová turistika a mohli sme vidieť nielen krásny Hochschwabský masív. Náročný a intenzívny deň sa nám postupne preklenul do posledného dňa.
V nedeľu už bolo predsa len cítiť únavu „materiálu“, a keď už ani „aditíva“ najrozličnejšieho druhu na naštartovanie organizmu nezaberajú tak, ako zvyčajne, je čas sa pobrať domov. Ráno sa asi najviac zapotil šofér autobusu. Niektoré serpentíny dali zabrať nielen jemu, ale aj autobusu. To sme sa iba huncútsky usmievali, pretože sme išli zhruba pätnásťmetrovým autobusom. Pôvodne sa malo ísť o tri metre dlhším, to už by bol iný „záhul“, ako kedysi zvykla hovoriť mládež.
Vybrané úseky ciest, ktoré sme v daný deň absolvovali, boli najpríjemnejšie pre desať- až dvanásťmetrové autobusy. Okolo pol jedenástej sme dorazili do dedinky Reichenau an der Rax, v blízkosti ktorej sa nachádza prameň cisára a kráľa Jozefa I. „Kaiserbrunn“ – doslova cisársky prameň. Asi najväčšiu radosť sme mali z toalety, ktorá nám bola zaslúženou odmenou, keďže počas presunu sa nenaskytla žiadna možnosť dôstojne si odskočiť.
Návštevu sme začali krásnym príhovorom miestneho riaditeľa prvej vetvy viedenského diaľkovodu pána Hansa Toblera. Na rozdiel od Wildalpenu je toto múzeum niekoľkonásobne viac navštevovanou expozíciou mesta Viedeň, prirodzene pre svoju geografickú blízkosť k rakúskej metropole. Tento diaľkovod prepája pramene čerpajúce podzemné zdroje pitnej vody z úpätí Schneebergu, Raxských Álp a Schneealpe do necelých deväťdesiat kilometrov vzdialenej Viedne.
Aj pán Tobler sa naučil zručne komunikovať s návštevníkmi a upraviť výklad nielen podľa ich znalostí o vode, ale aj duševného rozpoloženia. Keď na nás videl únavu, bral to naozaj profesionálne a športovo. Prispôsobil sa našim možnostiam. Úžasné na našich turistoch bolo, že aj napriek množstvu zážitkov, informácií a presunov, ktoré za posledné dni zažili, boli schopní a hlavne stále ochotní počúvať a najmä pýtať sa. Ďakujeme!
Dalo by sa povedať, že pre tento športový turistický oddiel je v prípade viacdňových akcií už akousi tradíciou, že im ich pán predseda nachystá záverečné a nazval by som to „úderné“ prekvapenie. Či už ide o pomyselnú čerešničku na torte alebo v dobrom myslený posledný klinec do rakvy :-).
Toho som sa, pochopiteľne, chytil aj ja. Tesne pred slovenskými hranicami, bolo tuším okolo tretej či štvrtej hodiny popoludní, som si vzal do ruky mikrofón a zahlásil som: „Vážení priatelia, práve som dotelefonoval s predstaviteľmi Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Máme pre Vás s pánom Volkom pripravené záverečné prekvapenie. Navštívime vodné zdroje karloveského dunajského ramena na Sihoti a prezrieme si ich technickú vodárenskú expozíciu. Preto sa, prosím, pripravte na to, že domov neprídeme, ako sme plánovali, okolo šiestej večer, ale o šiestej ráno.“
Nanešťastie, poslednú vetu o plánovanom návrate nezachytil každý účastník zájazdu a výrazy na ich tvárach hovorili za všetko. Ďakujem, že som tento príjemný, aj keď huncútsky pocit mohol zažiť. Pred vystúpením vo Vlčkovciach som sa s každým osobitne rozlúčil, popriali sme si všetko dobré. Pre mňa asi najväčším zadosťučinením bola nejedna slza v oku a potlesk na rozlúčku. Moje posledné slova do mikrofónu zneli: „Kde je voda, tam je život.“